KATA VARSIK
V Bruseli, a v Bratislave určite tiež, už kvitnú magnólie. Vysoko v Alpách sa ešte lyžuje, po lesných chodníkoch už brúsia aj bikeri a chodci. Čarovné prelínanie období, prikladám z neho zopár fotografií. A dojmov, hlavne preto, aby som v hlave dosiahla odstup a jednotu, zatiaľ sa mi to v nej nie vždy čarovne prelína.
Niekoľko dní v Semmeringu bez lyží – my štyria a pes – sú nádychom pred Bratislavou. Zastávka na mieste, kde sa končia kopce, pod nimi sa rozprestiera rovina a vŕšky s vinicami. Kopce, ktoré mi tak chýbajú v Belgicku. Možno ich prežiť v jednom hlbokom nádychu, nič nehľadať len dýchať. A jesť a chodiť a smiať sa. Obdivovať masív Schneebergu, ktorý za jasného počasia niekedy vidno aj zo Sandbergu v Devínskej.
Korpulentná pokladníčka v Bille pod zjazdovkou má svojráznu metódu prekonávania jazykových bariér. Zdvihne vrecko s hroznom a zajačí: „Wage, dort!“ Pochopím, že hrozno treba odvážiť. Nakúpime pár nevyhnutností, ponožky a nohavičky medzi nimi, Lula si totiž zabudla v Bruseli kufor s vecami.
Hotel Alpenhof je typická stredoeurópska zmeska: na recepcii Slovenky, v kuchyni vládne Maďar, barman je Čech.
Je to príprava na Bratislavu, kde sa mi miešajú spomienky, vyvolávajú veľa pocitov, ktoré neviem, nechcem, nemôžem sformulovať do slov. Bol by z toho totiž guláš a gýč, asi nie taký dobrý ako ten v Alpenhofe.
Moje bratislavské naj, okrem tých, o ktorých pre nebezpečenstvo gýča písať nemožno, sú: Železná studnička vo všedný deň ráno po daždi; s Alexom, s jeho vášňou pre futbal. Zlepšila som si útok aj obranu. Kofola a iné nostalgy food: soletky, tvaroh, mak. Jarný zelený les nad Dúbravkou a divý cesnak, poloprázdny bazén v hoteli Nivy. Šalát, pizza a výhľad na ľadovú plochu staronového štadióna. Obliehanie sushi na Strakovej. Chvíľa pri čaji v Pante. A v Horskom parku. Kino klub v Dúbravke, spomienka na 90. roky v podobe Kieslowského Veroniky.
Alex v Bratislave nemusí do školy, nie sú tu zubári, ani úrady, ktoré treba navštíviť, mesto sa stáva našou dovolenkovou destináciou.
O stretnutiach so spriaznenými dušami mlčím. A ďakujem.
https://picasaweb.google.com/katka.varsik/PredjariePredalpy#
Sťahovák
Volám sa Branko a som Srb. Nechce sa mi písať teraz a tu v úvode o tom, ako vyzerám, predstavte si ma, ako chcete. Pomôcka: nie som vysoký, tmavý fešák. To je len stereotyp, my Srbi sme oveľa rôznorodejší. Balkánom sa odjakživa preháňali kadejaké hordy, národy, a nechali tu svoje gény.Nemôžem za to. Ani za to, že Srbsko zatiaľ nie je v Únii, ale raz určite, raz možno bude. Či to bude dobré, neviem. Zatiaľ pracujem tu v Bruseli bez povolenia, ak neviete, tak Brusel je na Západe, ešte hodina západnejšie, a ocitli by ste sa v mori, v Severnom mori. Za prieplavom Európa pokračuje v Británii, no či je v Británii ešte Európa, na to si netrúfam odpovedať. Je, čo je, a čo len chcete. Ešte jedna pomôcka: ťahá mi na štyridsať. Ostatné...
Viera a Pytón 2.
Vierin jedálniček bol odjakživa jednoduchý, až jednotvárny, nemala na ňom veľmi čo meniť: ranná miska vločiek, cez deň nejaký banán, jablko, ak ju pochytil hlad, večer cestovina so zeleninou, občas mäso pripravené na minútku, šalát. Nový bol len tento strach, a obava z noci, z chvíle, keď si mala ľahnúť spať.
Teplá sprcha, teplé mlieko, čisté, dlhé, biele tričko... Naťahovala čas, motala sa po obývačke, odkladala odchod do spálne s manželskou posteľou po rodičoch, v ktorej sa donedávna tak rada vyvaľovala.
Radiátor...
Oleje
...“Markétka cítila, jak ji srdce splašeně tluče, a rotřesenými prsty uchopila krabičku. Chvilku trvalo, než sej í podařilo otevřít víčko, a uvnitř objevila mastný nažloutlý krém. Zdálo se ji, že páchne žabincem. Kenečkem prstu nanesla špetku na dlaň, až to ještě silněji zavonělo bahenními rostlinami a lesem, a roztírala ho po tvářích a čele.
Šlo to lehce a krém se rychle vstřebával. Když se po několika tazích podívala do zrcadla, upustila krabičku rovnou na hodinky, až se po skle rozlezli praskliny. Zavřela oči, potom na sebe znovu zamžourala do zrcadla a uličnicky se rozesmála.
Stage d´Observation, Reims
Reims, Champagne, marec 2012.
Nik by nepovedal, že je ešte len marec, dni sú slnečné, s teplotou okolo dvadsať stupňov. O pol piatej ráno, keď odchádzam z Bruselu, je to však jedno, vládne tma, mesto spí. V rôznych tichých pustých uliciach naložím do auta tri kamarátky, ich kufre, ruksaky a podložky na cvičenie.
Diaľnica smerujúca na juh sa za Waterloo rozdelí, mierime k Charleroi, do banského regiónu vo Valónsku. Začína svitať. Z obchvatu okolo mesta vidno opustené a oplotené haldy, priemyselné budovy, strechy domov, komíny. Z ringu odbočíme na Phillipville, Couvin, to sú mestečká...